Život Prešova
online
online
TIGROARCHÍV Róberta Sinaia-Vylodenie spojencov v Taliansku v roku 1943.
22.04.2004 Celý región
Koncom mája roku 1943 sedel v pracovni na vrchnom veliteľstve spojeneckých síl v Stredomorí britský premiér Winston Churchill. Jeho hostiteľ, americký generá...Koncom mája roku 1943 sedel v pracovni na vrchnom veliteľstve spojeneckých síl v Stredomorí britský premiér Winston Churchill. Jeho hostiteľ, americký generál Dwight Eisenhower, ho ponúkol pohárikom dobrej whisky z Teneesee, no atmosféra predsa len nemala ten správny odtieň priateľského rozhovoru.
Eisenhower zdvorilo krútil hlavou: „ Prepáčte, pán Churchill, ale nemôžem s vami súhlasiť. Podali sme vám prst a teraz chcete celú ruku. Znova opakujem, že po úspešnom priebehu operácie Husky, teda vylodení na Sicílii, budú všetky aktívne bojové operácie v Stredomorí ukončené, aby sme ušetrili čo najviac síl na útok proti Nemecku. Ten, ako viete, plánujeme v severozápadnej Európe na budúci rok. “
„ To je pravda, “ neutrálne prisvedčil Churchill a chvíľu vychutnával prúdenie chladivého vzduchu, zvíreného ventilátorom visiaceho zo stropu. „ Treba si však uvedomiť, že vojna pokračuje. Hitler predsa na nás nebude čakať. Môj názor poznáte. Otvorenie druhého frontu v najbližšom čase nepripadá do úvahy, lebo k dispozícii nie je dostatok materiálu, ani ľudskej sily. Na druhej strane, v stredomorskej oblasti sa po našich víťazstvách nad Rommelom v severnej Afrike otvára priestor pre vedenie úspešných operácií. Vstupom do južného Talianska prilákame značné množstvo nemeckých divízií, ktoré prídu Talianom na pomoc. Tie potom Hitlerovi budú chýbať pri obrane atlantického pobrežia v severnom Francúzsku. “
Vtedy sa do rozhovoru zapojil náčelník generálneho štábu americkej armády generál Marshall. „ Tieto argumenty som už počul na konferencii v Casablanke. Neostáva mi nič iné, len vám pripomenúť, že ďalšie zaťahovanie amerických ozbrojených síl do konfliktu na stredomorskom bojisku ide na úkor invázie do Európy a oddiaľuje porážku Nemecka. Takýto postup je pre nás nežiadúci. “
„ Viem, že narážate na mňa, “ ozval sa generál Brook, náčelník britského imperiálneho štábu, ktorý robil Churchillovi sprievodcu. „ Nezhodli sme sa v Casablanke ani vo Washingtone, preto neočakávam, že budete so mnou odrazu súhlasiť, pán generál. No jednako musíme zvážiť všetky okolnosti. Zaistenie námorných stredomorských komunikácií, najmä po otvorení Suezského prieplavu, by malo byť naším prvoradým záujmom. “
„ Možno je to viac záujmom Veľkej Británie ako Spojených štátov, “ nepatrne sa usmial Eisenhower, ktorý vedel o skutočných politických zámeroch Angličanov. „ Pozrite, pán Churchill. Keď ste nedokázali odohnať Rommelove tanky od El Alamejnu, vylodili sme sa v severnej Afrike a prišli sme vám na pomoc. Na vaše naliehanie. Rommela sme spoločne porazili, no s tým, že Spojené štáty sa vojny na vedľajšom bojisku, ktoré sa ani nenachádza vo sfére našich záujmov, zúčastňovať nebudú. Už aj tak súhlas nášho generálneho štábu s útokom na Sicíliu považujem za veľký ústupok. Vaša požiadavka vstúpiť na Apeninský polostrov sa dá pokladať za prehnanú. Je nám známe, že sféra vplyvu Veľkej Británie smeruje až na Balkán, no hlavným bojiskom je Európa. “
Churchill si sem tam zamiešal v pohári ľad a chladne odpovedal: „ Chápem vás, generál. Sme však spojencami a máme si pomáhať. Len kompromisy môžu upevniť naše priateľstvo... Tá whisky bola výborná... Ospravedlňte ma, už budeme musieť ísť. Dúfajme, že operácia Husky neprinesie vážnejšie komplikácie. Dovidenia. “
xxx
10. júla 1943 sa brehov Sicílie dotkli vyloďovacie člny, z ktorých začali vyskakovať vojaci 7. americkej a 8. britskej armády. Zaskočení talianski vojaci, ktorí vôbec netúžili dať si rozstrieľať vlastnú krajinu, sa buď hromadne vzdávali, alebo utekali do hôr. Na niektorých miestach sa ojedinelé talianske jednotky stavali na odpor, no vo všeobecnosti obranu ostrova prebrali nemecké divízie, ktoré Hitler začal do Talianska sťahovať.
6. augusta sa v severotalianskom mestečku Tarvisio stretli ministri zahraničných vecí Nemecka a Talianska, Joachim von Ribbentrop a Raffaele Guariglia. Spolu s nimi prišli aj vrchní velitelia armád oboch krajín, maršal Keitel a generál Ambrosio. Keď schôdzka skončila a Ribbentrop zamračene nasadol do štábnej limuzíny, Keitel šoférovi prikázal: „ Na letisko. Ponáhľajte sa... Tak čo, pán minister? Čo poviete na našich ´spojencov´? Budú bojovať? “
„ Hm, Guariglia sa krútil ako had, “ zašomral Ribbentrop. „ Nemyslím, že by sme Talianom mohli veriť. Odstránili Mussoliniho a moc prevzal generál Badoglio. Führer ho pokladá za jedného z najhorších nepriateľov Nemecka. Predpokladám, že jeho vláda už tajne vyjednáva s anglo-američanmi, čo sa teraz prebíjajú Sicíliou. Čo si o tom myslíte vy, maršal? “
Keitel najprv pozrel von oknom, za ktorým sa mihala gaštanová alej a otočil sa k ministrovi: „ Taliani chcú z vojny vykorčuľovať. Všimli ste si, že sa už vôbec nezmieňovali o posilách? Zrazu nepotrebujú ani zbrane, ani nič iné. Ambrosio sa rozplýval nad frázami o vernosti a oddanosti Tretej ríši, ale najviac ho zaujímalo, prečo presúvame naše jednotky po celom Taliansku bez jeho vedomia. “
„ Naťahujú čas, “ trpko poznamenal Ribbentrop. „ Talianske velenie na pokračovanie vo vojne nepomýšľa. Vojaci sa vzdávajú bez boja. To nie je náznak toho, žeby sme s Talianmi mohli počítať ako s rovnocenným partnerom. “
Keitel sa chvíľu pozeral na hlúčik vyspevujúcich talianskych vojakov pochodujúcich v nedbalo porozopínaných uniformách po ceste. Keď ich šofér oblúčikom predišiel, Keitel pohrdlivo poznamenal: „ S nimi už počítať nemôžeme. OKW pripravuje operáciu, ktorou v prípade talianskej kapitulácie odzbrojíme celú taliansku armádu. “
„ Sú to zradcovia, musíme byť opatrní, “ vzdychol si Ribbentrop. „ Naše jednotky na Sicílii statočne odolávajú náporu protivníka, no so zradcami za chrbátom sa bojovať nedá... Urýchlene musím telefonovať do Berlína. Pán maršal, dalo by sa zariadiť, aby sme šli rýchlejšie? “
„ Samozrejme, “ rázne odsekol Keitel a poklepal vodiča po pleci. „ Pohnite sa, desiatnik. Dupnite na to! “
xxx
Tyrhénske more sa skoro ráno 9. septembra v blízkosti Salernského zálivu černalo množstvom spojeneckých vojnových a transportných lodí. Postupne sa od nich odpájali malé vyloďovacie člny a zamierili k pobrežiu. Počas blýskania a hrmotu hlavných diel bitevných lodí a krížnikov, ktoré spracovávali talianske pláže na vzdialenom brehu, americkí a britskí vojaci natlačení v kolísajúcich sa člnoch, s napätím sledovali gejzíry piesku a kamenia, ktoré vzdúvali vybuchujúce granáty.
V jednom z člnov stál veliteľ 2. pluku commandos podplukovník Jack Churchill a rovnako ako jeho muži, pozorne sledoval približujúcu sa pevninu. Jediné, čo v tejto napätej chvíli mohlo týchto ostrieľaných chlapíkov rozptýliť, bol Churchillov vzhľad. Cez plece mal totiž prevesený tulec so šípmi a lukom a na opasku sa mu hompáľal - stredoveký meč. Napriek tomu jeho hlas vzbudzoval dôveru: „ Hlavu hore, chlapci! Taliani včera kapitulovali a Neapol je od Salerna len dákych 30 míľ. Bude to hračka. “
„ A čo ak Nemci vystriedali celú taliansku obranu? “ zapochyboval ktorýsi z vojakov. Podplukovník sa snažil situáciu zľahčovať: „ Aj keby. Pred týždňom sa naša 8. armáda vylodila dole v Kalábrii bez toho, aby jej niekto vážnejšie zastal cestu. Montgomery prešiel cez Messinskú úžinu ako Mojžiš cez Červené more. Čoskoro sa s ním spojíme, no najprv sa musíme na tom brehu poriadne zachytiť... Sme blízko! Pripravte sa! “
Commandos už zreteľne videli spúšť, ktorú na brehu zanechali lodné delá, no zrazu do nich začali páliť dobre schované nemecké guľomety a delostrelectvo. Podplukovník Churchill počkal, kým čln prirazí k brehu a potom skočil do vody: „ Za mnou, chlapi! Pohyb, pohyb!.. . Pozor, kryte sa! Zľava do nás pražia z dela! Skryte sa za skaly! “
Vojaci sa brodili vo vode bičovanej nemeckými guľkami a zo všetkých síl sa snažili nájsť nejaký úkryt na pláži. Bláznivý Jack, ako podplukovníka všetci volali, sa odrazu vztýčil a vytasil meč: „ ... Vpred! Nezastavujte sa! Zneškodníme to delo! Za mnou! “
Bláznivý Jack urobil niekoľko skokov, zopárkrát vystrelil z pištole, pričom sa mu podarilo od chrbta vpadnúť nemeckým delostrelcom rovno do postavenia: „ Hende hoch! Schnell! Ani sa nepohnite, lebo vás rozsekám týmto mečom!.. . Kapitán Wellington, zviažte ich a odveďte do zajatia. “
„ Rozkaz, pane! “ zvolal potomok slávneho víťaza od Waterloo, ktorý s niekoľkými ďalšími commandos so samopalom v ruke práve skočil do okopu. „ Seržant, priviažte ich k delu a keby sa pohli, zastreľte ich... Pán plukovník, vyloďujú sa už aj tanky. Počkáme ich? “
„ Niet času, “ zamietol Bláznivý Jack a znova nad hlavou zamával mečom. „ Ideme ďalej! Vpred, chlapci! Musíme sa spojiť s americkými rangermi! “
Hoci sa na severnom úseku frontu okolo Salerna špeciálnym jednotkám podarilo postúpiť cez nemecké línie, jednotky 5. americkej armády, ktoré bojovali na južnom úseku, sa dostali do prudkých bojov s nepriateľom. O 4 dni celá výsadková operácia pri Salerne prežívala hlbokú krízu. Rovnako na tom boli aj Britovia, ktorých vysadili pri Tarente.
xxx
16. septembra večer stál vrchný veliteľ nemeckých vojsk v Taliansku poľný maršal Kesselring nad mapou a v spoločnosti náčelníka štábu generála Westphala uvažoval o zložitej situácii na fronte: „ V priestore okolo Salerna sú naše jednotky vystavené obrovskému tlaku. Naše tanky sa snažia spojencov zatlačiť naspäť do mora, no aj napriek neustálemu prísunu posíl na to jednoducho nestačia. A pritom Clarkova 5. armáda prešľapuje na mieste, lebo čaká na Montgomeryho. “
„ Montgomery je príliš opatrný, “ poznamenal Westphal. „ Postupuje od juhu veľmi pomaly. Postúpi len vtedy, keď má tylo zabezpečené a všetky jednotky pokope. Nám to hrá do karát. Máme aspoň čas prisunúť posily. “
Kesselring stál oboma rukami opretý o stôl a očami na mape sledoval cestičky vedúce k Rímu: „ Uskutočnili sme dve protiofenzívy, ktoré jasne ukázali, že na prelomenie nepriateľskej obrany nemáme dostatok síl. Prisunuli sme z Kalábrie časť 26. tankovej divízie a z Ríma časť divízie pancierových granátnikov, ale naša 10. armáda si tým veľmi nepolepšila. Proti siedmym anglo-americkým divíziám stoja 4 naše a tankov máme o polovicu menej. Za týchto okolností sú ďalšie protiútoky samovraždou. Spojencov už odtiaľ tak ľahko nedostaneme. Nariadim ústup na sever. “
Westphal súhlasne krátko prikývol a sklonil sa nad mapu: „ A kam až budeme ustupovať? “
„ Hm...až sem, na rieku Volturno, “ poklopal Kesselring svojím pestovaným prstom po modrej stužke ťahajúcej sa od Gaetského zálivu. „ Je to takých 30 kilometrov na sever od Neapola. Pokým Montgomery dorazí ku Clarkovi, budeme mať dosť času za Volturnom sa opevniť... Zavolajte generálovi Vietinghoffovi, aby sa stiahol. “
„ Myslíte, že s tým führer bude súhlasiť? “ zdvihol obočie náčelník štábu. Kesselring však o svojom úsudku nepochyboval: „ Žiaľbohu, bude musieť. Iného východiska niet. Koniec koncov, neskladáme zbrane, iba meníme postavenie. 10. armádu musíme uchovať čo najbojaschopnejšiu. Zničená nám bude nanič. Vodca ma potom môže pokojne odvolať, aj tak som ho o to žiadal... Vydajte Vietinghoffovi rozkaz, prosím. “
Westphal zdvihol slúchadlo a povedal: „ Spojte ma s veliteľom 10. armády. Čakám... ... .. “
„ Tu generál Vietinghoff, počúvam. “
„ Zdravím vás pán generál, tu je Westphal. Aká je u vás situácia? “
„ Veľmi zlá. Nepriateľ sa drží zubami nechtami. Podnikáme protiútoky, no Američania bránia niektoré kóty do posledného chlapa. Máme veľké straty. “
„ A čo tanky? Koľko ich máte bojaschopných? “
„ V tejto chvíli je to ťažké odhadnúť. Chýbajú náhradné súčiastky. Tanková divízia Herman Göring je vyčerpaná. Potrebuje oddych a opravy. Pešie jednotky sú v oveľa horšom stave. Niektoré jednotky sú už celé dni uviaznuté pod delostreleckou paľbou akú ešte nezažily. Britské bitevné lode sa približujú až tesne k brehu a pália z lodných diel udivujúco presne. V niektorých čatách dôstojníci nie sú schopní udržať v mužstve bojovú morálku. U mnohých vojakov sa vyskytujú psychické poruchy... Máte pre mňa nejaké rozkazy? “
„ Áno. Odpútajte svoje jednotky od nepriateľa a stiahnite sa na sever. Opusťte Neapol a začnite ústup na sever k Volturnu. “
„ Rozumel som. Koniec. “
xxx
„ Dýchajte zhlboka, “ povedal lord Moran Churchillovi, keď ho v Tunise koncom roka 1943 liečil zo zápalu pľúc. „ A teraz sa nadýchnite...a vydýchnite... No, malo by to byť v poriadku, pán Churchill, ale ešte si poležíte. To ste asi chytili ešte v Teheráne. “
„ Možno hej, “ zabručal britský premiér. „ Na tú konferenciu prišiel so Stalinom aj ten mrazivý vzduch zo Sibíri. Ten protivný chlap mi dal zabrať... “
„ Mali by ste oddychovať, “ pripomínal osobný lekár. „ Zápal ešte nie je celkom doliečený, môže sa vrátiť. Mali by ste sa zdržiavať dnu, najlepšie v posteli. Vonku je síce horúco, ale to slnko vás môže položiť... “
„ Mňa môže položiť len hrobár do hrobu, “ žartoval premiér. „ Túto chorobu mi bol čert dlžen. A práve teraz, keď je situácia v Taliansku taká neprehľadná. Clarkova 5. armáda zostala visieť kdesi pri Monte Cassine a nášho milého Montgomeryho s 8. armádou Nemci držia pri Ortone. “
„ Gustávova línia je veľmi ťažkou prekážkou, “ poznamenal lord Moran, ukladajúci si do tašky lekárske náčinie. „ Nemci vraj do skál v horách vystrieľali kryty a bunkre. S tankami sa tam určite manévruje veľmi ťažko. “
„ Že ťažko? “ zagúľal očami Churchill. „ Skôr je to nemožné... Za Volturno sme sa dostali len tak tak. A to chcel Eisenhower obsadiť Rím do konca tohto roka. Lenže zastali sme na polceste. Montgomery sa nevie rozhýbať. “
Lord Moran bol ticho, no keď sa neozýval ani Churchill, snažil sa trápne mlčanie prerušiť: „ Viete, myslím si, že bojovať v takej hornatej krajine, akou južné Taliansko je, vyžaduje mimoriadne úsilie a prináša príliš veľa obetí. Videl som tu chlapcov z coldstreamskej gardy, ktorí sem prišli z talianskeho frontu na zotavenie. Tváre majú strhané a pohľady zachmúrené. To sa u gardy nestáva. To, čo tam ich kamaráti prežívajú, im možno čítať z očí. “
„ Rozumiem vám, drahý doktor, “ chápavo odpovedal premiér, ale v duchu bol o svojej pravde hlboko presvedčený. Inštinktívne siahol do hodvábneho županu, kde mal odloženú cigaru a priložil si ju k ústam: „ ... Aj mne je tých mladíkov veľmi ľúto..ale je vojna... Naša krajina je v ohrození, preto musíme všetci prinášať obete... “
„ Prepáčte, pán premiér. Sľúbili ste mi, že nebudete fajčiť, “ taktne Churchilla upozornil lekár.
Ministerský predseda sa ospravedlnil: „ Ach, áno... Zabudol som, že som maród... Už to dám preč... Viete, našim vojskám by cestu na Rím mala uľahčiť vyloďovacia operácia na severe pri Anziu. Vrchné velenie ju už pripravilo. Ak súčasne z juhu cez rieku Rapido udrie Clarkova armáda, hlavné mesto bude zovreté do klieští. Pád Ríma bude znamenať úspech, ktorý ohromí svet. \"
Lord Moran pozrel na hodinky a ešte raz otvoril tašku: „ O dve hodiny by ste mali zobrať lieky. Dám vám nové balenie... Ak by ste niečo potrebovali, zavolajte ma. A prosím vás. Ľahnite si a odpočívajte. “
Churchill sa usmial a krátkym pohybom ruky zakýval lordovi na rozlúčku.
xxx
V noci 29. januára 1944 sa temnou krajinou zakrádal k mestečku Cisterna prápor amerických rangerov. Pohybovali sa v tichosti, bolo počuť iba tlmené štrnganie výstroja. Keď došli k akejsi ceste, veliteľ práporu major Miller rukou vydal znamenie, aby všetci zaľahli: „ Seržant, zoberte si dvoch mužov a choďte sa pozrieť, čo je na druhej strane. Bežte. “
Seržant sa zvrtol, prstom ukázal na dvoch rangerov tesne pritlačených k násypu a spolu s nimi zmizol v tme. Keď ich major stratil z dohľadu, obrátil sa k dôstojníkovi, čo ležal vedľa neho: „ Kapitán, dajte pozor na chlapov, aby sa v tej tme nestratili. K Cisterne ich musíme priviesť čo najviac, lebo sa tam musíme udržať až do príchodu hlavných síl od Anzia. Čaká nás tam ešte zopár krušných chvíľ. To vylodenie bolo nič. “
„ Toho som si vedomý, major, “ odpovedal dôstojník a hneď sa zháčil. „ Počujete to?.. . To sú... To sú tanky. “
„ Nestrieľať, “ okamžite prikázal Miller. „ Všetci pozerajte na mňa. Necháme ich priblížiť sa. Uvidíme, čo sú zač. “
Rangeri so zamaskovanými tvárami ležali na blatistej pôde, no približujúci sa hluk oceľových obrov ich inštinktívne nútil tlačiť hlavu do blata. O chvíľu sa na ceste objavila tanková kolóna, ktorá mierila na sever. Major Miller zhodnotil jej poslanie: „ To sú nemecké posily. Odkiaľ sa tu do čerta zobrali? Tento úsek má byť chránený veľmi slabo... Musíme sa mať na pozore. Ak neobsadíme Cisternu, 6. zbor sa k Albanských horám nedostane. “
Major Miller počkal, kým tanky prejdú a odlepil sa od zeme. Hneď vedľa neho sa vztýčil kapitán, ale keď sa na druhej strane cesty niečo šuchlo, bleskovo mal samopal pripravený k streľbe. Major ho zastavil ráznym pohybom ruky: „ Odložte to, to sú naši. Vracajú sa z prieskumu... Tak čo je? Čo nám nesiete? “
„ Sú tam, “ dychčal seržant, za ktorým sa vzápätí zjavili ďalší dvaja členovia hliadky. „ Je tam plno Nemcov. Jedna rota. Spia na zemi a nič netušia. Asi tak 1000 yardov pred nami. “
Major napäto počúval a potom povedal: „ Sú unavení. Takisto ako my. Všetci toho máme dosť, ale musíme ísť ďalej... Dobre seržant, zaraďte sa k ostatným. Povedzte chlapom, nech si pripravia nože. Vysporiadame sa s náckami potichu. “
Jednotka prebehla cez cestu a vnorila sa do lesného porastu. O chvíľu medzi stromami a trochu ďalej na malej čistine zbadali ležať postavy. Boli to nemeckí vojaci, ktorí si po vyčerpávajúcich bojoch dopriavali odpočinku. Americké nože ich prekvapili uprostred spánku a len niekoľkým z nich sa podarilo pred smrťou újsť do lesa.
xxx
„ To je pasca, skryte sa! “ zakričal major Miller na mužov svojho práporu, keď sa na svitaní 30. januára, asi tak kilometer od Cisterny, na nich vzniesol uragán nemeckej paľby. „ Páľte, lebo nás tu všetkých dostanú. Nadporučík Evans, bežte so svojimi mužmi k tomu statku. Tam sa zabarikádujte! “
„ Rozkaz, “ odpovedal krčiaci sa Evans a zakýval na niekoľkých rangerov, ktorí sa poležiačky snažili streľbu opätovať. „ Poďte za mnou, chlapci. Zoberte si pár bazúk. Ideme k tej stodole! “
Len čo nadporučík vybehol, stodola sa rozletela na všetky strany a vyšiel z nej nemecký Tiger, ktorý tam bol schovaný. Millerovi zbeleli pery od hrôzy: „ Naspäť! Evans, vráťte sa. Chcú nás odrezať! Tanky tam majú dobre zamaskované. Spoza domu už vychádzajú aj ďalšie... “
„ Tak kde sa máme ukryť? “ zúfalo volal nadporučík, okolo ktorého svišťali guľky. „ Chlapi padajú ako pšeničné klasy. V tejto pekelnej paľbe sa ani nemôžeme postarať o ranených... Seržant Jones, vstávaj preboha... Otvor oči...a kráčaj!.. . “
„ Evans, nechajte ho do čerta, “ zrúkol veliteľ práporu a zdrapil nadporučíka za remene. „ Nevidíte, že je po ňom? Rýchlo preč odtiaľto, lebo nás prevalcujú... “
„ A čo bude s ranenými? “ vzpieral sa Evans. Major však ním netrpezlivo mikol: „ Tým už nepomôžete. Musíme zhromaždiť zdravých chlapov. Na tejto planine sa niet kde schovať... Hej, kto môže, nech sa stiahne do toho zavlažovacieho kanála. Tam sa budeme brániť. “
Rangeri sa prískokmi dostali do plytkého koryta jedného z dlhých kanálov privádzajúcich vlahu do polí v okolí Cisterny. Bol to však dosť chabý úkryt a rady amerických vojakov s každým výbuchom tankového granátu neustále redli. Miller zvolal na spojára: „ Spoj sa s 1. práporom. Nech nám prídu na pomoc... “
„ Major, pozrite čo tie svine robia, “ kričal so slzami v očiach desiatnik, ktorému po sluchách stekal pramienok krvi. „ Tankami drvia ranených, ktorí sa nemôžu hýbať... To je Elie, Elie, preboha, utekaj! Elie... Nie! Nie! Tá beštia ho prešla pásmi. “
„ Dajte sem tú bazuku, “ načiahol sa niekam Miller a namieril zbrať proti približujúcemu sa Tigrovi. „ Tu máš, ty sukin syn... . Dostal to, vidíš desiatnik? Pustil dym, horí. Keď z neho začnú tí sviniari vyliezať, postrieľaj ich do jedného... “
„ Pán, major, máme spojenie s 1. práporom, “ podával Millerovi slúchadlo spojár. Ten ho okamžite zdrapil: „ Haló, tu Miller, príďte mi na pomoc, inak je so mnou koniec. Potrebujem posily. “
„ Aj ja. Tu je Dobson. Sme v poriadnej kaši. Sypú sa na nás z každej strany. “
„ Do čerta! Narazil som na nemeckých výsadkárov a tanky. Kde je 4. prápor? “
„ To neviem, ale zachytili sme akési útržky, že sa k nám nemôže dostať. Neviem či... “
„ Haló, Dobson! Dobson, počuješ ma?.. . A je to v keli. Nefunguje to. Urobte s tým niečo!.. . Chlapci, sme v poriadnej riti! Ak sa nechceme dať rozšliapať tankom, musíme sa prebiť k Cisterne za každú cenu! Keď vybehneme na to otvorené priestranstvo, mnohí z nás neubehnú ani zopár yardov, ale je to jediná šanca. Nikoho nenútim, je to na vás. Ja idem... Dajte mi zopár granátov, blíži sa sem Tiger!.. . Vpred! “
Miller vybehol, za ním niekoľko jeho rangerov, no vo chvíli keď chcel na vežu Tigra hodiť ručný granát, tankové delo zahrmelo a majorovi sa pod nohami roztrhol 88 mm granát. Veliteľ práporu bol na mieste mŕtvy.
Útok amerických rangerov na Cisternu skončil masakrom. Postup amerického 6. zboru, ktorý sa pri Anziu vylodil, bol zastavený.
xxx
V priestrannej štábnej miestnosti Hitlerovho horského sídla v Berchtesgadene stálo niekoľko vysokých dôstojníkov a čakalo na führera. Ten sa čoskoro zjavil vo dverách a s rukami za chrbátom zamieril dlhými krokmi k nim. Prítomným generálom neušlo, že mal dobrú náladu: „ Sadnite si, páni. Situácia v južnom Taliansku nás môže napĺňať uspokojením. Synovia Nemecka dôstojne konajú hrdinské činy, ktoré Ríša od nich očakáva... Maršal Keitel, referujte o vývoji na talianskom fronte. “
Keitel vstal, nazrel do štábnych dosák, ktoré mal otvorené na stole a odkašľal si: „ Môj vodca, páni generáli. S istotou sa dá povedať, že doterajší priebeh bojov pod Rímom oslabil protivníka natoľko, že najbližší protiútok wehrmachtu ho úplne zničí. Na juhu je front pomerne dobre stabilizovaný za Gustávovou líniou a v oblasti Monte Cassina úspešne bránime americkej 5. armáde v postupe na sever. Ako vieme, 22. januára sa americký 6. zbor vylodil pri Anziu a postúpil do vnútrozemia až tesne k Cisterne a Campoleone. Tu ho však naše tankové jednotky zastavili a donútili ustúpiť. S potešením vám môžem oznámiť, že spojenecké vojská sú v tejto oblasti vyčerpané a zakopávajú sa na predmostiach pri Anziu. “
„ Toto sú správy, ktoré od vás očakávam, páni, “ radostne zdvihol ruky Hitler a vstal. „ Strategická iniciatíva teraz zákonite musí prejsť do našich rúk. V najbližších dňoch očakávam protiútok, ktorý vrhne nepriateľa od Anzia naspäť do mora. “
„ To je veľmi potešujúca správa, “ povedal jeden z generálov. „ Čím skôr na spojencov zaútočíme, tým menej času budú mať pevne sa pri Anziu uchytiť. Kto bude viesť útok? “
„ Generál Mackensen, kto iný? “ odpovedal Hitler a obrátil sa ku Keitelovi. „ Jeho 14. armáda sa v bojoch mimoriadne osvedčila. On je najpovolanejší uskutočniť náš zámer. On aj jeho dôstojníci vynikajúco poznajú bojisko. “
„ Chcem vás upozorniť, môj vodca, “ namietol Keitel, „ že generál Mackensen znova požiadal o preloženie. “
„ Zamietnuté, “ urobil ríšsky kancelár rukou rázne gesto. „ Chápem, že je unavený. Ale aj my všetci sme unavení a nikoho nežiadame, aby nás vymenil. Mackensen poslal plán protiofenzívy, tak ho prečítajte. “
Maršal Keitel teda znova nazrel do dosák a predniesol: „ Plán predpokladá, že naše jednotky pretnú spojenecké predmostie pri Anziu na dve časti sústredeným útokom pozdĺž cesty z Albana na Anzio a potom zničia 6. zbor po častiach. Hlavný útok povedie 3. divízia pancierových granátnikov generála Gräbnera, ktorá v konečnej fáze zaženie nepriateľa do mora. Ofenzíva začne 3. februára 1944. “
„ Ďakujem vám, pán maršál, “ spokojne pokýval hlavou Hitler a venoval svoju pozornosť ostatným dôstojníkom. „ Nepriateľ si musí uvedomiť, že bojová sila Nemecka je nezlomená a že invázia je podnikom, ktorý bude utopený v krvi amerických a britských vojakov... A teraz prejdeme k otázkam, ktoré sa týkajú východného frontu. Prineste mapy. “
xxx
Nemecký útok 3. februára skutočne prišiel a bol vedený na Apriliu. Dva dni sa urputne bojovalo, no britské jednotky nápor vydržali. Ani ďalší nemecký útok 7. februára nedokázal spojeneckú obranu prelomiť. 16. februára to Nemci skúsili ešte raz, no za dva dni utrpeli také straty, že generál Mackensen začal zvažovať, či by útok nemal zastaviť. Na druhý deň sa jeho jednotky definitívne zastavili a na mnohých miestach, v obave pred obkľúčením, začali ustupovať. Nemcom sa ani po troch rozsiahlych útokoch prebiť k pobrežiu nepodarilo.
20. februára potvrdil zastavenie ofenzívy aj poľný maršal Kesselring. Za mesiac bojov pri Anziu stratili obe strany po 20 000 vojakov a potrebovali si oddýchnuť. Nemecké aj spojenecké jednotky boli tak preriedené, že strácali bojaschopnosť a niektoré boli rozpustené. Obe strany prešli do pozičnej vojny, aby v zablatených a studených zákopoch načerpali sily pre ďalšie boje.
V tom čase sa o 100 kilometrov ďalej na východ úporne bojovalo o ruiny najstaršieho kláštora v Európe, ktorý sv. Benedikt založil na vrchu Monte Cassino. Nezmyselne tu malo vykrvácať 6 spojeneckých divízií. Po II. sv. vojne vyšlo najavo, že celé talianske ťaženie bolo zo strategického hľadiska úplne zbytočné.
KONIEC
Vypracoval Ing. Róbert Sinai, pneuservis Rotkiv
Eisenhower zdvorilo krútil hlavou: „ Prepáčte, pán Churchill, ale nemôžem s vami súhlasiť. Podali sme vám prst a teraz chcete celú ruku. Znova opakujem, že po úspešnom priebehu operácie Husky, teda vylodení na Sicílii, budú všetky aktívne bojové operácie v Stredomorí ukončené, aby sme ušetrili čo najviac síl na útok proti Nemecku. Ten, ako viete, plánujeme v severozápadnej Európe na budúci rok. “
„ To je pravda, “ neutrálne prisvedčil Churchill a chvíľu vychutnával prúdenie chladivého vzduchu, zvíreného ventilátorom visiaceho zo stropu. „ Treba si však uvedomiť, že vojna pokračuje. Hitler predsa na nás nebude čakať. Môj názor poznáte. Otvorenie druhého frontu v najbližšom čase nepripadá do úvahy, lebo k dispozícii nie je dostatok materiálu, ani ľudskej sily. Na druhej strane, v stredomorskej oblasti sa po našich víťazstvách nad Rommelom v severnej Afrike otvára priestor pre vedenie úspešných operácií. Vstupom do južného Talianska prilákame značné množstvo nemeckých divízií, ktoré prídu Talianom na pomoc. Tie potom Hitlerovi budú chýbať pri obrane atlantického pobrežia v severnom Francúzsku. “
Vtedy sa do rozhovoru zapojil náčelník generálneho štábu americkej armády generál Marshall. „ Tieto argumenty som už počul na konferencii v Casablanke. Neostáva mi nič iné, len vám pripomenúť, že ďalšie zaťahovanie amerických ozbrojených síl do konfliktu na stredomorskom bojisku ide na úkor invázie do Európy a oddiaľuje porážku Nemecka. Takýto postup je pre nás nežiadúci. “
„ Viem, že narážate na mňa, “ ozval sa generál Brook, náčelník britského imperiálneho štábu, ktorý robil Churchillovi sprievodcu. „ Nezhodli sme sa v Casablanke ani vo Washingtone, preto neočakávam, že budete so mnou odrazu súhlasiť, pán generál. No jednako musíme zvážiť všetky okolnosti. Zaistenie námorných stredomorských komunikácií, najmä po otvorení Suezského prieplavu, by malo byť naším prvoradým záujmom. “
„ Možno je to viac záujmom Veľkej Británie ako Spojených štátov, “ nepatrne sa usmial Eisenhower, ktorý vedel o skutočných politických zámeroch Angličanov. „ Pozrite, pán Churchill. Keď ste nedokázali odohnať Rommelove tanky od El Alamejnu, vylodili sme sa v severnej Afrike a prišli sme vám na pomoc. Na vaše naliehanie. Rommela sme spoločne porazili, no s tým, že Spojené štáty sa vojny na vedľajšom bojisku, ktoré sa ani nenachádza vo sfére našich záujmov, zúčastňovať nebudú. Už aj tak súhlas nášho generálneho štábu s útokom na Sicíliu považujem za veľký ústupok. Vaša požiadavka vstúpiť na Apeninský polostrov sa dá pokladať za prehnanú. Je nám známe, že sféra vplyvu Veľkej Británie smeruje až na Balkán, no hlavným bojiskom je Európa. “
Churchill si sem tam zamiešal v pohári ľad a chladne odpovedal: „ Chápem vás, generál. Sme však spojencami a máme si pomáhať. Len kompromisy môžu upevniť naše priateľstvo... Tá whisky bola výborná... Ospravedlňte ma, už budeme musieť ísť. Dúfajme, že operácia Husky neprinesie vážnejšie komplikácie. Dovidenia. “
xxx
10. júla 1943 sa brehov Sicílie dotkli vyloďovacie člny, z ktorých začali vyskakovať vojaci 7. americkej a 8. britskej armády. Zaskočení talianski vojaci, ktorí vôbec netúžili dať si rozstrieľať vlastnú krajinu, sa buď hromadne vzdávali, alebo utekali do hôr. Na niektorých miestach sa ojedinelé talianske jednotky stavali na odpor, no vo všeobecnosti obranu ostrova prebrali nemecké divízie, ktoré Hitler začal do Talianska sťahovať.
6. augusta sa v severotalianskom mestečku Tarvisio stretli ministri zahraničných vecí Nemecka a Talianska, Joachim von Ribbentrop a Raffaele Guariglia. Spolu s nimi prišli aj vrchní velitelia armád oboch krajín, maršal Keitel a generál Ambrosio. Keď schôdzka skončila a Ribbentrop zamračene nasadol do štábnej limuzíny, Keitel šoférovi prikázal: „ Na letisko. Ponáhľajte sa... Tak čo, pán minister? Čo poviete na našich ´spojencov´? Budú bojovať? “
„ Hm, Guariglia sa krútil ako had, “ zašomral Ribbentrop. „ Nemyslím, že by sme Talianom mohli veriť. Odstránili Mussoliniho a moc prevzal generál Badoglio. Führer ho pokladá za jedného z najhorších nepriateľov Nemecka. Predpokladám, že jeho vláda už tajne vyjednáva s anglo-američanmi, čo sa teraz prebíjajú Sicíliou. Čo si o tom myslíte vy, maršal? “
Keitel najprv pozrel von oknom, za ktorým sa mihala gaštanová alej a otočil sa k ministrovi: „ Taliani chcú z vojny vykorčuľovať. Všimli ste si, že sa už vôbec nezmieňovali o posilách? Zrazu nepotrebujú ani zbrane, ani nič iné. Ambrosio sa rozplýval nad frázami o vernosti a oddanosti Tretej ríši, ale najviac ho zaujímalo, prečo presúvame naše jednotky po celom Taliansku bez jeho vedomia. “
„ Naťahujú čas, “ trpko poznamenal Ribbentrop. „ Talianske velenie na pokračovanie vo vojne nepomýšľa. Vojaci sa vzdávajú bez boja. To nie je náznak toho, žeby sme s Talianmi mohli počítať ako s rovnocenným partnerom. “
Keitel sa chvíľu pozeral na hlúčik vyspevujúcich talianskych vojakov pochodujúcich v nedbalo porozopínaných uniformách po ceste. Keď ich šofér oblúčikom predišiel, Keitel pohrdlivo poznamenal: „ S nimi už počítať nemôžeme. OKW pripravuje operáciu, ktorou v prípade talianskej kapitulácie odzbrojíme celú taliansku armádu. “
„ Sú to zradcovia, musíme byť opatrní, “ vzdychol si Ribbentrop. „ Naše jednotky na Sicílii statočne odolávajú náporu protivníka, no so zradcami za chrbátom sa bojovať nedá... Urýchlene musím telefonovať do Berlína. Pán maršal, dalo by sa zariadiť, aby sme šli rýchlejšie? “
„ Samozrejme, “ rázne odsekol Keitel a poklepal vodiča po pleci. „ Pohnite sa, desiatnik. Dupnite na to! “
xxx
Tyrhénske more sa skoro ráno 9. septembra v blízkosti Salernského zálivu černalo množstvom spojeneckých vojnových a transportných lodí. Postupne sa od nich odpájali malé vyloďovacie člny a zamierili k pobrežiu. Počas blýskania a hrmotu hlavných diel bitevných lodí a krížnikov, ktoré spracovávali talianske pláže na vzdialenom brehu, americkí a britskí vojaci natlačení v kolísajúcich sa člnoch, s napätím sledovali gejzíry piesku a kamenia, ktoré vzdúvali vybuchujúce granáty.
V jednom z člnov stál veliteľ 2. pluku commandos podplukovník Jack Churchill a rovnako ako jeho muži, pozorne sledoval približujúcu sa pevninu. Jediné, čo v tejto napätej chvíli mohlo týchto ostrieľaných chlapíkov rozptýliť, bol Churchillov vzhľad. Cez plece mal totiž prevesený tulec so šípmi a lukom a na opasku sa mu hompáľal - stredoveký meč. Napriek tomu jeho hlas vzbudzoval dôveru: „ Hlavu hore, chlapci! Taliani včera kapitulovali a Neapol je od Salerna len dákych 30 míľ. Bude to hračka. “
„ A čo ak Nemci vystriedali celú taliansku obranu? “ zapochyboval ktorýsi z vojakov. Podplukovník sa snažil situáciu zľahčovať: „ Aj keby. Pred týždňom sa naša 8. armáda vylodila dole v Kalábrii bez toho, aby jej niekto vážnejšie zastal cestu. Montgomery prešiel cez Messinskú úžinu ako Mojžiš cez Červené more. Čoskoro sa s ním spojíme, no najprv sa musíme na tom brehu poriadne zachytiť... Sme blízko! Pripravte sa! “
Commandos už zreteľne videli spúšť, ktorú na brehu zanechali lodné delá, no zrazu do nich začali páliť dobre schované nemecké guľomety a delostrelectvo. Podplukovník Churchill počkal, kým čln prirazí k brehu a potom skočil do vody: „ Za mnou, chlapi! Pohyb, pohyb!.. . Pozor, kryte sa! Zľava do nás pražia z dela! Skryte sa za skaly! “
Vojaci sa brodili vo vode bičovanej nemeckými guľkami a zo všetkých síl sa snažili nájsť nejaký úkryt na pláži. Bláznivý Jack, ako podplukovníka všetci volali, sa odrazu vztýčil a vytasil meč: „ ... Vpred! Nezastavujte sa! Zneškodníme to delo! Za mnou! “
Bláznivý Jack urobil niekoľko skokov, zopárkrát vystrelil z pištole, pričom sa mu podarilo od chrbta vpadnúť nemeckým delostrelcom rovno do postavenia: „ Hende hoch! Schnell! Ani sa nepohnite, lebo vás rozsekám týmto mečom!.. . Kapitán Wellington, zviažte ich a odveďte do zajatia. “
„ Rozkaz, pane! “ zvolal potomok slávneho víťaza od Waterloo, ktorý s niekoľkými ďalšími commandos so samopalom v ruke práve skočil do okopu. „ Seržant, priviažte ich k delu a keby sa pohli, zastreľte ich... Pán plukovník, vyloďujú sa už aj tanky. Počkáme ich? “
„ Niet času, “ zamietol Bláznivý Jack a znova nad hlavou zamával mečom. „ Ideme ďalej! Vpred, chlapci! Musíme sa spojiť s americkými rangermi! “
Hoci sa na severnom úseku frontu okolo Salerna špeciálnym jednotkám podarilo postúpiť cez nemecké línie, jednotky 5. americkej armády, ktoré bojovali na južnom úseku, sa dostali do prudkých bojov s nepriateľom. O 4 dni celá výsadková operácia pri Salerne prežívala hlbokú krízu. Rovnako na tom boli aj Britovia, ktorých vysadili pri Tarente.
xxx
16. septembra večer stál vrchný veliteľ nemeckých vojsk v Taliansku poľný maršal Kesselring nad mapou a v spoločnosti náčelníka štábu generála Westphala uvažoval o zložitej situácii na fronte: „ V priestore okolo Salerna sú naše jednotky vystavené obrovskému tlaku. Naše tanky sa snažia spojencov zatlačiť naspäť do mora, no aj napriek neustálemu prísunu posíl na to jednoducho nestačia. A pritom Clarkova 5. armáda prešľapuje na mieste, lebo čaká na Montgomeryho. “
„ Montgomery je príliš opatrný, “ poznamenal Westphal. „ Postupuje od juhu veľmi pomaly. Postúpi len vtedy, keď má tylo zabezpečené a všetky jednotky pokope. Nám to hrá do karát. Máme aspoň čas prisunúť posily. “
Kesselring stál oboma rukami opretý o stôl a očami na mape sledoval cestičky vedúce k Rímu: „ Uskutočnili sme dve protiofenzívy, ktoré jasne ukázali, že na prelomenie nepriateľskej obrany nemáme dostatok síl. Prisunuli sme z Kalábrie časť 26. tankovej divízie a z Ríma časť divízie pancierových granátnikov, ale naša 10. armáda si tým veľmi nepolepšila. Proti siedmym anglo-americkým divíziám stoja 4 naše a tankov máme o polovicu menej. Za týchto okolností sú ďalšie protiútoky samovraždou. Spojencov už odtiaľ tak ľahko nedostaneme. Nariadim ústup na sever. “
Westphal súhlasne krátko prikývol a sklonil sa nad mapu: „ A kam až budeme ustupovať? “
„ Hm...až sem, na rieku Volturno, “ poklopal Kesselring svojím pestovaným prstom po modrej stužke ťahajúcej sa od Gaetského zálivu. „ Je to takých 30 kilometrov na sever od Neapola. Pokým Montgomery dorazí ku Clarkovi, budeme mať dosť času za Volturnom sa opevniť... Zavolajte generálovi Vietinghoffovi, aby sa stiahol. “
„ Myslíte, že s tým führer bude súhlasiť? “ zdvihol obočie náčelník štábu. Kesselring však o svojom úsudku nepochyboval: „ Žiaľbohu, bude musieť. Iného východiska niet. Koniec koncov, neskladáme zbrane, iba meníme postavenie. 10. armádu musíme uchovať čo najbojaschopnejšiu. Zničená nám bude nanič. Vodca ma potom môže pokojne odvolať, aj tak som ho o to žiadal... Vydajte Vietinghoffovi rozkaz, prosím. “
Westphal zdvihol slúchadlo a povedal: „ Spojte ma s veliteľom 10. armády. Čakám... ... .. “
„ Tu generál Vietinghoff, počúvam. “
„ Zdravím vás pán generál, tu je Westphal. Aká je u vás situácia? “
„ Veľmi zlá. Nepriateľ sa drží zubami nechtami. Podnikáme protiútoky, no Američania bránia niektoré kóty do posledného chlapa. Máme veľké straty. “
„ A čo tanky? Koľko ich máte bojaschopných? “
„ V tejto chvíli je to ťažké odhadnúť. Chýbajú náhradné súčiastky. Tanková divízia Herman Göring je vyčerpaná. Potrebuje oddych a opravy. Pešie jednotky sú v oveľa horšom stave. Niektoré jednotky sú už celé dni uviaznuté pod delostreleckou paľbou akú ešte nezažily. Britské bitevné lode sa približujú až tesne k brehu a pália z lodných diel udivujúco presne. V niektorých čatách dôstojníci nie sú schopní udržať v mužstve bojovú morálku. U mnohých vojakov sa vyskytujú psychické poruchy... Máte pre mňa nejaké rozkazy? “
„ Áno. Odpútajte svoje jednotky od nepriateľa a stiahnite sa na sever. Opusťte Neapol a začnite ústup na sever k Volturnu. “
„ Rozumel som. Koniec. “
xxx
„ Dýchajte zhlboka, “ povedal lord Moran Churchillovi, keď ho v Tunise koncom roka 1943 liečil zo zápalu pľúc. „ A teraz sa nadýchnite...a vydýchnite... No, malo by to byť v poriadku, pán Churchill, ale ešte si poležíte. To ste asi chytili ešte v Teheráne. “
„ Možno hej, “ zabručal britský premiér. „ Na tú konferenciu prišiel so Stalinom aj ten mrazivý vzduch zo Sibíri. Ten protivný chlap mi dal zabrať... “
„ Mali by ste oddychovať, “ pripomínal osobný lekár. „ Zápal ešte nie je celkom doliečený, môže sa vrátiť. Mali by ste sa zdržiavať dnu, najlepšie v posteli. Vonku je síce horúco, ale to slnko vás môže položiť... “
„ Mňa môže položiť len hrobár do hrobu, “ žartoval premiér. „ Túto chorobu mi bol čert dlžen. A práve teraz, keď je situácia v Taliansku taká neprehľadná. Clarkova 5. armáda zostala visieť kdesi pri Monte Cassine a nášho milého Montgomeryho s 8. armádou Nemci držia pri Ortone. “
„ Gustávova línia je veľmi ťažkou prekážkou, “ poznamenal lord Moran, ukladajúci si do tašky lekárske náčinie. „ Nemci vraj do skál v horách vystrieľali kryty a bunkre. S tankami sa tam určite manévruje veľmi ťažko. “
„ Že ťažko? “ zagúľal očami Churchill. „ Skôr je to nemožné... Za Volturno sme sa dostali len tak tak. A to chcel Eisenhower obsadiť Rím do konca tohto roka. Lenže zastali sme na polceste. Montgomery sa nevie rozhýbať. “
Lord Moran bol ticho, no keď sa neozýval ani Churchill, snažil sa trápne mlčanie prerušiť: „ Viete, myslím si, že bojovať v takej hornatej krajine, akou južné Taliansko je, vyžaduje mimoriadne úsilie a prináša príliš veľa obetí. Videl som tu chlapcov z coldstreamskej gardy, ktorí sem prišli z talianskeho frontu na zotavenie. Tváre majú strhané a pohľady zachmúrené. To sa u gardy nestáva. To, čo tam ich kamaráti prežívajú, im možno čítať z očí. “
„ Rozumiem vám, drahý doktor, “ chápavo odpovedal premiér, ale v duchu bol o svojej pravde hlboko presvedčený. Inštinktívne siahol do hodvábneho županu, kde mal odloženú cigaru a priložil si ju k ústam: „ ... Aj mne je tých mladíkov veľmi ľúto..ale je vojna... Naša krajina je v ohrození, preto musíme všetci prinášať obete... “
„ Prepáčte, pán premiér. Sľúbili ste mi, že nebudete fajčiť, “ taktne Churchilla upozornil lekár.
Ministerský predseda sa ospravedlnil: „ Ach, áno... Zabudol som, že som maród... Už to dám preč... Viete, našim vojskám by cestu na Rím mala uľahčiť vyloďovacia operácia na severe pri Anziu. Vrchné velenie ju už pripravilo. Ak súčasne z juhu cez rieku Rapido udrie Clarkova armáda, hlavné mesto bude zovreté do klieští. Pád Ríma bude znamenať úspech, ktorý ohromí svet. \"
Lord Moran pozrel na hodinky a ešte raz otvoril tašku: „ O dve hodiny by ste mali zobrať lieky. Dám vám nové balenie... Ak by ste niečo potrebovali, zavolajte ma. A prosím vás. Ľahnite si a odpočívajte. “
Churchill sa usmial a krátkym pohybom ruky zakýval lordovi na rozlúčku.
xxx
V noci 29. januára 1944 sa temnou krajinou zakrádal k mestečku Cisterna prápor amerických rangerov. Pohybovali sa v tichosti, bolo počuť iba tlmené štrnganie výstroja. Keď došli k akejsi ceste, veliteľ práporu major Miller rukou vydal znamenie, aby všetci zaľahli: „ Seržant, zoberte si dvoch mužov a choďte sa pozrieť, čo je na druhej strane. Bežte. “
Seržant sa zvrtol, prstom ukázal na dvoch rangerov tesne pritlačených k násypu a spolu s nimi zmizol v tme. Keď ich major stratil z dohľadu, obrátil sa k dôstojníkovi, čo ležal vedľa neho: „ Kapitán, dajte pozor na chlapov, aby sa v tej tme nestratili. K Cisterne ich musíme priviesť čo najviac, lebo sa tam musíme udržať až do príchodu hlavných síl od Anzia. Čaká nás tam ešte zopár krušných chvíľ. To vylodenie bolo nič. “
„ Toho som si vedomý, major, “ odpovedal dôstojník a hneď sa zháčil. „ Počujete to?.. . To sú... To sú tanky. “
„ Nestrieľať, “ okamžite prikázal Miller. „ Všetci pozerajte na mňa. Necháme ich priblížiť sa. Uvidíme, čo sú zač. “
Rangeri so zamaskovanými tvárami ležali na blatistej pôde, no približujúci sa hluk oceľových obrov ich inštinktívne nútil tlačiť hlavu do blata. O chvíľu sa na ceste objavila tanková kolóna, ktorá mierila na sever. Major Miller zhodnotil jej poslanie: „ To sú nemecké posily. Odkiaľ sa tu do čerta zobrali? Tento úsek má byť chránený veľmi slabo... Musíme sa mať na pozore. Ak neobsadíme Cisternu, 6. zbor sa k Albanských horám nedostane. “
Major Miller počkal, kým tanky prejdú a odlepil sa od zeme. Hneď vedľa neho sa vztýčil kapitán, ale keď sa na druhej strane cesty niečo šuchlo, bleskovo mal samopal pripravený k streľbe. Major ho zastavil ráznym pohybom ruky: „ Odložte to, to sú naši. Vracajú sa z prieskumu... Tak čo je? Čo nám nesiete? “
„ Sú tam, “ dychčal seržant, za ktorým sa vzápätí zjavili ďalší dvaja členovia hliadky. „ Je tam plno Nemcov. Jedna rota. Spia na zemi a nič netušia. Asi tak 1000 yardov pred nami. “
Major napäto počúval a potom povedal: „ Sú unavení. Takisto ako my. Všetci toho máme dosť, ale musíme ísť ďalej... Dobre seržant, zaraďte sa k ostatným. Povedzte chlapom, nech si pripravia nože. Vysporiadame sa s náckami potichu. “
Jednotka prebehla cez cestu a vnorila sa do lesného porastu. O chvíľu medzi stromami a trochu ďalej na malej čistine zbadali ležať postavy. Boli to nemeckí vojaci, ktorí si po vyčerpávajúcich bojoch dopriavali odpočinku. Americké nože ich prekvapili uprostred spánku a len niekoľkým z nich sa podarilo pred smrťou újsť do lesa.
xxx
„ To je pasca, skryte sa! “ zakričal major Miller na mužov svojho práporu, keď sa na svitaní 30. januára, asi tak kilometer od Cisterny, na nich vzniesol uragán nemeckej paľby. „ Páľte, lebo nás tu všetkých dostanú. Nadporučík Evans, bežte so svojimi mužmi k tomu statku. Tam sa zabarikádujte! “
„ Rozkaz, “ odpovedal krčiaci sa Evans a zakýval na niekoľkých rangerov, ktorí sa poležiačky snažili streľbu opätovať. „ Poďte za mnou, chlapci. Zoberte si pár bazúk. Ideme k tej stodole! “
Len čo nadporučík vybehol, stodola sa rozletela na všetky strany a vyšiel z nej nemecký Tiger, ktorý tam bol schovaný. Millerovi zbeleli pery od hrôzy: „ Naspäť! Evans, vráťte sa. Chcú nás odrezať! Tanky tam majú dobre zamaskované. Spoza domu už vychádzajú aj ďalšie... “
„ Tak kde sa máme ukryť? “ zúfalo volal nadporučík, okolo ktorého svišťali guľky. „ Chlapi padajú ako pšeničné klasy. V tejto pekelnej paľbe sa ani nemôžeme postarať o ranených... Seržant Jones, vstávaj preboha... Otvor oči...a kráčaj!.. . “
„ Evans, nechajte ho do čerta, “ zrúkol veliteľ práporu a zdrapil nadporučíka za remene. „ Nevidíte, že je po ňom? Rýchlo preč odtiaľto, lebo nás prevalcujú... “
„ A čo bude s ranenými? “ vzpieral sa Evans. Major však ním netrpezlivo mikol: „ Tým už nepomôžete. Musíme zhromaždiť zdravých chlapov. Na tejto planine sa niet kde schovať... Hej, kto môže, nech sa stiahne do toho zavlažovacieho kanála. Tam sa budeme brániť. “
Rangeri sa prískokmi dostali do plytkého koryta jedného z dlhých kanálov privádzajúcich vlahu do polí v okolí Cisterny. Bol to však dosť chabý úkryt a rady amerických vojakov s každým výbuchom tankového granátu neustále redli. Miller zvolal na spojára: „ Spoj sa s 1. práporom. Nech nám prídu na pomoc... “
„ Major, pozrite čo tie svine robia, “ kričal so slzami v očiach desiatnik, ktorému po sluchách stekal pramienok krvi. „ Tankami drvia ranených, ktorí sa nemôžu hýbať... To je Elie, Elie, preboha, utekaj! Elie... Nie! Nie! Tá beštia ho prešla pásmi. “
„ Dajte sem tú bazuku, “ načiahol sa niekam Miller a namieril zbrať proti približujúcemu sa Tigrovi. „ Tu máš, ty sukin syn... . Dostal to, vidíš desiatnik? Pustil dym, horí. Keď z neho začnú tí sviniari vyliezať, postrieľaj ich do jedného... “
„ Pán, major, máme spojenie s 1. práporom, “ podával Millerovi slúchadlo spojár. Ten ho okamžite zdrapil: „ Haló, tu Miller, príďte mi na pomoc, inak je so mnou koniec. Potrebujem posily. “
„ Aj ja. Tu je Dobson. Sme v poriadnej kaši. Sypú sa na nás z každej strany. “
„ Do čerta! Narazil som na nemeckých výsadkárov a tanky. Kde je 4. prápor? “
„ To neviem, ale zachytili sme akési útržky, že sa k nám nemôže dostať. Neviem či... “
„ Haló, Dobson! Dobson, počuješ ma?.. . A je to v keli. Nefunguje to. Urobte s tým niečo!.. . Chlapci, sme v poriadnej riti! Ak sa nechceme dať rozšliapať tankom, musíme sa prebiť k Cisterne za každú cenu! Keď vybehneme na to otvorené priestranstvo, mnohí z nás neubehnú ani zopár yardov, ale je to jediná šanca. Nikoho nenútim, je to na vás. Ja idem... Dajte mi zopár granátov, blíži sa sem Tiger!.. . Vpred! “
Miller vybehol, za ním niekoľko jeho rangerov, no vo chvíli keď chcel na vežu Tigra hodiť ručný granát, tankové delo zahrmelo a majorovi sa pod nohami roztrhol 88 mm granát. Veliteľ práporu bol na mieste mŕtvy.
Útok amerických rangerov na Cisternu skončil masakrom. Postup amerického 6. zboru, ktorý sa pri Anziu vylodil, bol zastavený.
xxx
V priestrannej štábnej miestnosti Hitlerovho horského sídla v Berchtesgadene stálo niekoľko vysokých dôstojníkov a čakalo na führera. Ten sa čoskoro zjavil vo dverách a s rukami za chrbátom zamieril dlhými krokmi k nim. Prítomným generálom neušlo, že mal dobrú náladu: „ Sadnite si, páni. Situácia v južnom Taliansku nás môže napĺňať uspokojením. Synovia Nemecka dôstojne konajú hrdinské činy, ktoré Ríša od nich očakáva... Maršal Keitel, referujte o vývoji na talianskom fronte. “
Keitel vstal, nazrel do štábnych dosák, ktoré mal otvorené na stole a odkašľal si: „ Môj vodca, páni generáli. S istotou sa dá povedať, že doterajší priebeh bojov pod Rímom oslabil protivníka natoľko, že najbližší protiútok wehrmachtu ho úplne zničí. Na juhu je front pomerne dobre stabilizovaný za Gustávovou líniou a v oblasti Monte Cassina úspešne bránime americkej 5. armáde v postupe na sever. Ako vieme, 22. januára sa americký 6. zbor vylodil pri Anziu a postúpil do vnútrozemia až tesne k Cisterne a Campoleone. Tu ho však naše tankové jednotky zastavili a donútili ustúpiť. S potešením vám môžem oznámiť, že spojenecké vojská sú v tejto oblasti vyčerpané a zakopávajú sa na predmostiach pri Anziu. “
„ Toto sú správy, ktoré od vás očakávam, páni, “ radostne zdvihol ruky Hitler a vstal. „ Strategická iniciatíva teraz zákonite musí prejsť do našich rúk. V najbližších dňoch očakávam protiútok, ktorý vrhne nepriateľa od Anzia naspäť do mora. “
„ To je veľmi potešujúca správa, “ povedal jeden z generálov. „ Čím skôr na spojencov zaútočíme, tým menej času budú mať pevne sa pri Anziu uchytiť. Kto bude viesť útok? “
„ Generál Mackensen, kto iný? “ odpovedal Hitler a obrátil sa ku Keitelovi. „ Jeho 14. armáda sa v bojoch mimoriadne osvedčila. On je najpovolanejší uskutočniť náš zámer. On aj jeho dôstojníci vynikajúco poznajú bojisko. “
„ Chcem vás upozorniť, môj vodca, “ namietol Keitel, „ že generál Mackensen znova požiadal o preloženie. “
„ Zamietnuté, “ urobil ríšsky kancelár rukou rázne gesto. „ Chápem, že je unavený. Ale aj my všetci sme unavení a nikoho nežiadame, aby nás vymenil. Mackensen poslal plán protiofenzívy, tak ho prečítajte. “
Maršal Keitel teda znova nazrel do dosák a predniesol: „ Plán predpokladá, že naše jednotky pretnú spojenecké predmostie pri Anziu na dve časti sústredeným útokom pozdĺž cesty z Albana na Anzio a potom zničia 6. zbor po častiach. Hlavný útok povedie 3. divízia pancierových granátnikov generála Gräbnera, ktorá v konečnej fáze zaženie nepriateľa do mora. Ofenzíva začne 3. februára 1944. “
„ Ďakujem vám, pán maršál, “ spokojne pokýval hlavou Hitler a venoval svoju pozornosť ostatným dôstojníkom. „ Nepriateľ si musí uvedomiť, že bojová sila Nemecka je nezlomená a že invázia je podnikom, ktorý bude utopený v krvi amerických a britských vojakov... A teraz prejdeme k otázkam, ktoré sa týkajú východného frontu. Prineste mapy. “
xxx
Nemecký útok 3. februára skutočne prišiel a bol vedený na Apriliu. Dva dni sa urputne bojovalo, no britské jednotky nápor vydržali. Ani ďalší nemecký útok 7. februára nedokázal spojeneckú obranu prelomiť. 16. februára to Nemci skúsili ešte raz, no za dva dni utrpeli také straty, že generál Mackensen začal zvažovať, či by útok nemal zastaviť. Na druhý deň sa jeho jednotky definitívne zastavili a na mnohých miestach, v obave pred obkľúčením, začali ustupovať. Nemcom sa ani po troch rozsiahlych útokoch prebiť k pobrežiu nepodarilo.
20. februára potvrdil zastavenie ofenzívy aj poľný maršal Kesselring. Za mesiac bojov pri Anziu stratili obe strany po 20 000 vojakov a potrebovali si oddýchnuť. Nemecké aj spojenecké jednotky boli tak preriedené, že strácali bojaschopnosť a niektoré boli rozpustené. Obe strany prešli do pozičnej vojny, aby v zablatených a studených zákopoch načerpali sily pre ďalšie boje.
V tom čase sa o 100 kilometrov ďalej na východ úporne bojovalo o ruiny najstaršieho kláštora v Európe, ktorý sv. Benedikt založil na vrchu Monte Cassino. Nezmyselne tu malo vykrvácať 6 spojeneckých divízií. Po II. sv. vojne vyšlo najavo, že celé talianske ťaženie bolo zo strategického hľadiska úplne zbytočné.
KONIEC
Vypracoval Ing. Róbert Sinai, pneuservis Rotkiv
0
www.ZIVOTPO.sk
